Keď človeka bolí telo, tak je to... bolestivé. Niekedy však postačí oddych, ibalgin alebo láska a bolesť je preč. Horšie je, keď bolí duša. Človek je smutný, bez nálady, depresívny.
Depresia je nová metla ľudstva. Berie chuť do života, rúca plány a ničí životy. Tie najcennejšie dary, ktoré sme od prírody a rodičov dostali. Nie, nechcem obhajovať samovrahov. Robia najzbabelejšiu (a zároveň najodvážnejšiu?) vec na svete. Ale niečo o chronickej depresii viem, prešiel som si ňou nejedenkrát.
Bol som plný života, tešil som sa z neho. Zrazu sa pomaly začala vkrádať. Prestali ma baviť veci, z ktorých som sa dovtedy tešil, utiahol som sa do seba, vyhýbal som sa ľuďom. Nepomáhalo nič, žiadne aktivity, rozhovory, alkohol, psychológ.
Bol som doslova na pokraji života a smrti, díval som sa jej do tváre. Skúšal som urobiť ten najzbabelejší čin, ale nebol som naň dosť odvážny. Dotkol som sa dna, veľakrát. Nejdem opisovať svoje samovražedné pokusy, aby som nejakému nešťastníkovi nedal manuál. Vždy som bol ale na posledný, ten naozaj posledný krok, príliš zbabelý. Našťastie.
Rodičia sa už na moje trápenie nemohli pozerať. Dotlačili ma na psychiatriou. Mal som voči nej odpor. Pádny, jeden pokus nevyšiel. Doktorka mi dala len nejaké oblbováky, ktoré som po troch dňoch prestal užívať. Nemal som však už čo stratiť, a tak som šiel druhýkrát.
Moja „nová" psychiatrička mi porozumela. Mal som taký dojem, asi nikdy som sa tak dobre s nikým neporozprával. Keď mi predpisovala lieky, bral som to s nedôverou.
Dnes som iný človek. Šťastný, plný chuti do života. Našiel som osobu, s ktorou si rozumiem. Nebojím sa riadiť auto, ísť medzi ľudí, nebojím sa života. Podľa doktorky som na najlepšej ceste k úplnému vyliečeniu, postupne budeme vysadzovať antidepresíva.
Milujem život, ten najcennejší dar človeka človeku. Vyhrávam nad depresiou a verím, že ju porazím úplne.
